Kostarika 2010 - cesta za voľne žijúcimi arami (reportáž)

 

Výber cesty - prečo Kostarika ?

Asi pred tromi rokmi, pri jednom čatovom rozhovore s kamarátkou z Floridy mi spomínala, že by rada išla na cestu do Peru, kde robia výpravy za voľne žijúcimi arami. Debatovali sme o tom, že to musí byť krásny zážitok pre milovníkov papagájov. Kvôli povinnostiam sa jej ani ďalší rok túto nepodarilo zrealizovať a keď som sa jej koncom roku 2009 opýtal či sa jej sen podarí uskutočniť tento rok, spomenula mi, že to síce nebude Peru, ale chystá sa s priateľom na Kostariku, kde je možné vidieť fantastickú prírodu a samozrejme papagáje. Môj pôvodný žart, že sa k nim „pribalíme“ sa v priebehu ďalších debát premenil na skutočné plánovanie takejto cesty, kalkulácie a všetko ostatné čo k tomu patrí.

Výsledkom je, že práve v tomto okamihu, keď naťukávam do notebooku tieto riadky, sedím v lietadle ktoré sa presúva ponad atlantický oceán smer Miami. Keď nenastanú neplánované skutočnosti, práve tu sa máme za pár hodín stretnúť a zajtra presunúť  do San Jose v Kostarike. Náš plán vycestovať v mini-skupinke do Kostariky a pokúsiť sa tu nájsť voľne žijúce ary arakanga, dostal reálny základ.
Pri tejto príležitosti ma zároveň napadla myšlienka, podeliť sa o zážitky z tejto cesty prostredníctvom reportáže na týchto stránkach. 
Držte nám palce, nech sa nám náš cieľ podarí a sledujte túto reportáž.

 

13.02.2010 - Odchod na dlhoočakávanú cestu sa stáva realitou.

Deň balenia ! Naša cesta sa reálne blíži. Už tradične som si túto, u mňa veľmi nepopulárnu, činnosť nechal na posledný deň. Posledný kufor zatváram tesne pred polnocou a ešte nervózne sledujem dopravné správy na nete, ktoré dôrazne varujú  pred zaviatými cestami v okolí Trnavy. Riskovať, že by sme na letisko vo Viedni nedorazili včas nepripadá do úvahy a tak k už tradičnej hodinke rezervy pre neočakvané problémy pridávam ešte jednu a nastavujem až 3 budíky na 2:50.

14.02.2010 - Odchod a odlet 

Necelé 3 hodiny spánku moc nepomôžu pred takou cestou. Rýchlo hľadám ešte jednu plechovku energetického nápoja pre každý prípad, zapínam na poslednú chvíľu počítač, presvedčiť sa ako si s kalamitou poradili cestári, hádžeme do kufra batožinu a vyrážame.

Na plyn som netlačil, podchvíľou sa na diaľnici objavili nafúkané jazyky,  ale bol som rád, že si cestári poradili a diaľnica do BA bola relatívne v dobrom stave. Po príchode na viedenské letisko zostávame driemať vo vyhriatom aute aby sme využili "nevyžitú rezervu".

Mám niekoľko príhod s problémami, ktoré sa mi pri cestovaní  vyskytli na letiskách a tak som bol pripravený, že nič nepôjde ľahko ani tentokrát. Pri check-ine sme sa „šťastne“ postavili k priehradke s mladou dievčinou, ktorá let cez oceán s prestupom zjavne ešte neodbavovala a tak sme priehradku blokovali cca 40 min. Našťastie jej zdatnejšia kolegyňa prišla na pomoc a po predložení x-papierov (ESTA, rezervácie ubytovania v USA, spiatočných leteniek atď.) dostávame palubné lístky na oba lety VIEDEŇ-DUESSELDORF a DUESSELDORF-MIAMI. Prvá časť cesty je šťastne za nami.

14.02.2010 - Let do USA

Cez Atlantik som už letel 3x ale nikdy nie do USA. Odbavenie na letisku pre lety do štátov, to je kapitola sama o sebe. Nestačil som sa diviť ! Aj napriek vykonanej štandartnej kontrole batožiny a osôb ako pri všetkých ostatných letoch čaká cestujúcich do USA ďalšia prehliadka pred nástupom do lietadla. Na jednej strane plne chápem dôležitosť bezpečnosti letov, na strane druhej takýto postup považujem za nedôstojný. Každý cestujúci je pred očami ostatných kompletne prehľadaný „osahávaním“, vyzutý na boso a jeho batožina je do posledného kusa rozložená na pult pred očami ďalších cestujúcich. Mne osobne to problém nerobilo ale jasne bolo vidieť rozhorčenie a rozčarovanie hlavne starších ľudí a žien. Pritom stačí urobiť tak málo – postaviť jednu – dve zásteny. No kto chce do USA musí byť ticho a toto rešpektovať !

Môj kľud sa predsa len podarilo rozhádzať pracovníčke kontrolujúcej palubné lístky pri nástupe do lietadla. Letmo pozrela na náš príručný kufrík a keďže sa jej nezdal, kázala nám ho prevážiť. 9,9 kg ! „To je veľa, musíte sa vrátiť a poslať ho ako veľkú batožinu v nákladnom priestore lietadla“ zaujala stanovisko. Namietal, som, že má štandartné rozmery palubnej batožiny a povolenú hmotnosť. Na moju otázku aká váha by bola prípustná mi odpovedala: „8 kg, alebo ešte lepšie 7, máme plný let a veľa batožiny !“ Bránil som sa, že dcéra má so sebou iba malý batôžtek vážiaci asi 2 kg a tá batožina je spoločná, čiže celková hmotnosť spĺňa čo požaduje. Na odmietavé stanovisko som zareagoval demonštratívne a otvoril príručný kufrík, vybral nejaké knižky a zopár ďalších vecí, preložil do batohu dcéry a postavil jej to na váhu. 6,6 kg ! A bola spokojná ! V lietadle sme ihneď veci preložili do pôvodného stavu a neveriacky krútili hlavou. Viva America !

14.02.2010 - prílet

Prílet do Miami prebehol bez problémov a taktiež získanie povolenia na vstup. Pri východe z letiska nás už čakali naši kamaráti (Olina a Peter) a odišli sme sa ubytovať na hotel. Vyhladovaný po dlhej ceste sme sa vybrali na večeru ale nenapadlo nás, že dnes je Valentína. Všetky reštaurácie plné a tak sme sa museli zapísať na čakačku a 1,5 hodiny čakať na voľný stôl. Keď som skontroloval hodiny v čase keď som si konečne líhal do postele, uvedomil som si, že som vstával pred 26 hodinami. Už ani netuším koľko sekúnd mi trvalo kým som zaspal. Ráno naša cesta pokračuje letom smer Kostarika.

15.02.2010 - prvý deň na Kostarike

Na Kostariku prilietame okolo 12-tej miestneho času. Privíta nás horúce počasie, čo je balzam na moju dušu, keď si predstavím, že je február. Voláme, do našej autopožičovne, že sme dorazili. Behom pár minút nás prídu vyzdvihnúť na letisko a ideme vybaviť formality ohľadom auta. Podľa odporúčaní sme si pre putovanie Kostarikou zarezervovali Off Road vozidlo s náhonom 4x4. Namiesto rezervovanej Toyoty 4 Runner nám pristavili ešte väčší voz Mitsubishi Montero, čo nás samozrejme potešilo. Obzvlášť keď sme nemuseli nič priplatiť. Pre zaujímavosť, cena za prenájom takéhoto vozu na Kostarike vyjde podstatne lacnejšie než prenájom akéhokoľvek auta u nás. Za 8 dní, bez obmedzenia najazdených km zaplatíme za toto auto 497 USD vrátane poistenia.

S nadšením nasadáme a naša cesta za poznaním Kostariky začína od tejto minúty.

Cestovať cudzincom autom bez GPS navigácie sa neodporúča. Ani samotná navigácia si nevie spoľahlivo poradiť a tak posádka dopĺňa informácie pre vodiča jednak z mapy a zároveň z popisu cesty.

Kupujeme benzín, ktorý je o 50% drahší ako na Floride ale o 50% lacnejší než u nás.

Zo San Jose naša cesta vedie na juhozápad k Pacifiku k dedinke Tarcoles. Cesta pohorím a serpentínami je úžasná. Okolité svahy pokrýva zeleň. Doprava vôbec nie je hustá a tak sa kocháme krajinou a okolitými dedinkami. Na večer prichádzame k nášmu prenajatému domku a sme neskutočne šokovaní poskytnutým komfortom, výbavou a zariadením čo nás čaká. To však nie je podstatné pre náš pobyt. S nadšením hľadíme na hustú džungľu, ktorá susedí priamo s našim domom. Úmyselne sme si vybrali ubytovanie v tejto oblasti, práve kvôli výskytu Ary Arakanga. Náš dom je situovaný priamo v Národnom parku Carara. Záhrada domu je pokrytá nádhernými stromami, rastlinami, kvetmi a obrovskými bambusmi. Celé okolie zaplavujú zvuky pralesa. Nádhera !

Je tma, nič viac už dnes neuvidíme. K osvetleniu záhrady prilietajú rôzne druhy hmyzu, v ktorom sa nevyznám. Každopádne niektoré exempláre sú slušné „kúsky“.  Zapínam PC, pripájam sa k webu a podávam toto hlásenie. 

 

KOSTARIKA - informácie o krajine

Územie kostariky je do rozlohy približne rovnaké ako územie Slovenska. Počet obyvateľov je však  nižší o 1.370.000. Zato je však táto zem preplnená životom. V Kostarike (na 0,01% zemskej pevniny) žijú 4 % všetkých živošíšnych druhov (takmer 500.000), 857 druhov vtákov, 243 druhov cicavcov, 182 druhov obojživelníkov a 235 druhov plazov. Ich domovom je 11.000 druhov cievnatých rastlín, 1.600 druhov orchideí, 2.564 hub a rias. Dôvodom tejto hojnosti je mimoriadna geografická poloha Kostariky. Na tak malom území je niekoľko rôznorodých biologických zón a vegetačných typov. Blízko seba tu je vlhký dažďový prales, horský hmlový les, karibské pláže s palmami či mangrovové pobrežie. Krajinu pretína centrálne pohorie Talamanca s aktívnymi sopkami s výškou nad 2500 m a radom vrcholou nad 3000 m. Kaňony dravých rieknad  s vodopádmi, jaskyne plné netopierov, termálne sopečné pramene, korálové útesy, nepriepustné bažiny alebo ostrovy plné vtáctva, toto všetko je rajom pre milovníkov prírody. Nieje na svete štát, ktorý by mal toľko národných parkov a chránených lokalit ako práve Kostarika. Tieto zaberajú 25% územia krajiny. Jedným z najznámejších je Arenal Vulcano s doposiaľ činným vulkánom, ktorý sa tu dá pozorovať. Zo zvierat sú medzi turistami najpopulárnejšie korytnačky, jaguáre, opice, tukani a samozrejme papagáje.

Milovníkov papagájov bude zaujímať informácia, že v Kostarike ich žije 16 druhov a dva druhy papagájov rodu Ara – Ara Arakanga a Ara Ambigua.

Rôzne cestovateľské publikácie a články opisujú Kostariku ako zem, kde okrem unikátneho systému chránených území, nájdete aj niekoľko aktívnych sopiek, príjemných ľudí a môžete si jednoducho vybrať medzi pobrežím Karibiku či Pacifiku. Všetko je naservírované v dokonalo fungujúcej infraštuktúre v bezpečnej a civilizovanej zemi. Presvedčíme sa !

16.02.2010 - druhý deň na Kostarike a "misia" je splnená ! 

Časový posun (-7 hodín) oproti SEČ mi hrá do karát. Prebúdzam sa skoro ráno a čakám kedy začne svitať, aby som sa mohol zoznámiť s okolím. Sedím na terase, popíjam kávu a hľadím na les a oblohu. Niekde z diaľky som začul pre mňa ten známy škrekot ary.  A naozaj ! Po pol hodine ponad les preletí párik ár. Nestíham ani zabehnúť dnu pre foťák. Vonku je síce už rozvidnené, ale slnko ešte nevyšlo. Pozorujem oblohu, fotoaparát už leží pripravený na stole a čakám ...

Akonáhle slnečné svetlo zalialo les, všetko ožilo a prebudilo sa. Taký úvod našej cesty som naozaj nečakal. V priebehu pol hodinky preletelo ponad nás niekoľko párov ár. Vedel som, že ráno a poobede migrujú za potravou ale nemyslel si, že sa mi ich podarí pozorovať priamo z terasy domu.

Balíme pár veci. Vonku už slnko poriadne páli a vyrážame do parku.

Národný park Carara sa rozkladá na ploche 4,7 km2 = 4.700.000 m2. Žije v ňom 37 druhov cicavcov, 16 druhov obojživelníkov, 110 druhov vtákov a 29 druhov plazov, ktoré žijú v prostredí vytvorenom z 1400 druhov rastlín.

Pri vchode zaplatíme vstupné (10 USD) a domáci sprievodca nám na našu prosbu do mapy zakreslí miesta, kde máme šancu nájsť ary. Vyberáme si tú kratšiu trasu s plánom absolvovať nakoniec obe. Sprievodca sa na náš plán len usmial. Vyrážame do pralesa !

Tempo ktorým človek kráča, keď sa podchvíľou zastavuje a niečo pozoruje je naozaj slimačie. Uvedomujeme si to keď našu 6 km dlhú trasu absolvujeme až skoro za 3 hodiny. Cestou okrem úžasných stromov a rastlín pozorujeme nádherné obrovské motýle (morpho helenor), skupinku opíc (mono cariblanco), ktoré sa práve kŕmili banánmi, niekoľko jašterov (garrobo negro, iguana verde) a množstvo vtákov. Časť cesty prechádza okolo rieky, kde objavujeme veľkú skupinu krokodílov (crocodylus acutus). Ťažko odhadovať ich dĺžku ale boli to statné jedince. Podľa popisu dorastajú dĺžky až 280 cm. Na konci našej trasy (ak sme boli na správnom mieste) sme žiaľ žiadne ary nevideli a ani len nepočuli. Aj keby tam boli, prales je tak hustý, že bez zvukových prejavov a bez sprievodcu by sme ich nenašli. Bolo poludnie, pálilo slnko a prales stíchol. Na cestičku povyliezalo množstvo jašterov a leguánov a rozhodli sme sa vrátiť. Zhodli sme sa, že si vlastne ani nemôžeme želať, aby sme hneď v prvý deň ary tak ľahko objavili. Musí to predsa stáť nejakú námahu !

Poriadne unavení sa vraciame 6 km trasou a pokúšam sa presadiť plán dať si ľahký obed a vydať sa na druhú trasu.

Na pobreží Pacifiku sme našli príjemnú reštauráciu. Počas čakania na obed som začul rev ár a vybehol von. Nemýlil som sa, preletel okolo jeden párik. Situácia sa niekoľkokrát zopakovala a zakaždým som vybehol von s foťákom a lovil snímky. Keď však preletelo naraz asi 6 jedincov mal som pocit, že pristáli niekde blízko, aj keď som si nebol istý, lebo zmizli za stromami. Obed zostal na stole a bežal som po pobreží tým smerom asi 400 m, keď som začul známe zvuky. To čom som uvidel, bolo úžasné. Na strome predo mnou som napočítal 11 arakang.

Mal som obrovskú radosť. Pozoroval som ich a cvakal snímku za snímkou. Ako naschvál, zrazu foťák hlási, že karta je plná. Skrátka zákon schválnosti. Celá brašňa s kartami, batériami aj teleobjektívom, s ktorou sa celý deň vláčim a bola mi na nič, si práve teraz leží na stoličke v reštaurácii. Nohy na plecia a ideme sa prebehnúť. Vraciame sa na miesto už všetci. Pozorujeme ary ako sa hašteria, šantia vo vetre, hojdajú a kŕmia. Jednoznačne sem prišli za potravou. Likvidovali plody mandľovníkov. Nádherný zážitok !

Len som skonštatoval, že asi bolo zbytočné trepať sa 12 km pralesom. Stačilo si sadnúť na lavičku k oceánu, otvoriť pivko a čakať.
Mali sme naozaj šťastie !

17.02.2010 - Národný park Manuel Antonio

Cieľom dnešného dňa bola návšteva najmenšieho národného parku Kostariky – Manuel Anonio, rozkládajúceho sa na pacifickom pobreží. Pod ochranu parku patrí dažďový prales a niekoľko pláži, kde vegetácia zasahuje až k vode. Pri prechádzke parkom pozorujeme vtákov a niekoľko tu žijúcich druhov cicavcov. Park Manuela Antonia je ideálnym miestom na pozorovanie opíc, čo sa nám potvrdilo. Cestou parkom narážame na skupinku White-faced monkeys, ktoré niesú vôbec plaché. Práve naopak, je potrebné sa mať na pozore aby vám neuchytili okuliare, čiapku alebo čokoľvek iné. Stačilo aby sme sa k opici postávajúcej na chodníku pričupili a ihneď chcela vliezť na batoh.

Podľa cestovateľských príručiek je tento park druhým najvhodnejším miestom na pozorovanie arakang ale nám sa táto informácia nepotvrdzuje. Ary sme tu nevideli a dokonca ani nepočuli. Zato sme mali možnosť pozorovať leňochoda, mývala a ďalšie zvieratá.

Keďže je park v turisticky zaujímavej oblasti je hojne navštevovaný. Avšak kvôli svojej veľkosti sa správa parku rozhodla denne predať maximálne 650 vstupeniek do parku. Napriek tomu nám vadili skupinky dôchodcov motajúcich sa po „hlavnej promenáde“ parku. Na takýto druh pozorovania máme ešte dosť času a pri prvej príležitosti odbočujeme z hlavnej cesty na trail do pralesa. A to už bola iná káva. Naozaj skvelý adrenalínový zážitok s ktorého sme boli nadšený. Putovali sme hustým pralesom, brodili sa a preskakovali potoky, liezli po stromo svahu okolo vodopádu až do miesta, kde sa už nedalo ísť ďalej. Zážitok z ktorého bol nadšený každý zo skupinky.

Keď sme sa vrátili na „main street“ ani zďaleka sme sa nepodobali na uhladených turistov v klobúčikoch a khaki košeliach. Pacifické pobrežie v NP Manuel Antonio poskytujé nádherné scenérie. V horúčave aká dnes bola nás vlny oceánu lákali na osvieženie. Paradoxne voda bola tak teplá, že sme sa moc neschladili, ale kúpanie na odľahlej pláži bolo čerešničkou na torte. Vedľa našich vecí sa vyhrievali dva statné leguány, ktoré tu boli doma a nenechali sa vyrušovať votrelcami. Štípance, škrabance a odreniny z dnešného putovania sme spočítavali až večer v dome.

18.02.2010 - Aerial Tram

Dnes sme sa rohodli navštíviť jednu z veľmi populárnych atrakcií na Kostarike – Aerial Tram. Vo viacerých parkoch boli vybudované lanovky, ktoré pomalým tempom prevezú návštevníkov ponad tropický les. Tento typ lanoviek je tvorený takzvanými gondolami, do ktorých sa zmestí 8 ľudí a sprievodca. Cestou vám poskytne výklad k pozorovaným rastlinám, stromom či živočíchom. Výhodou je, že je prepojený vysielačkou so základnou stanicou a kedykoľvek dokáže na požiadanie zastaviť lanovku aby ste mali čas na pozorovanie, či fotenie zaujímavosti alebo živočíchov.

Sám neviem zaujať objektívny názor či je tento druh stavieb vhodný do pralesov a národných parkov. Na jednej strane som mal pocit, že stavať takéto stavby v tejto prírode mi príde barbarské a komerčné. Na strane druhej sa prevádzkovatelia obhajujú tím, že sa snažia chrániť park pred návštevníkmi. A je naozaj pravda, že 90% návštevníkom stačí, keď sa v pohodlí a bezpečí gondoly prevezú ponad prales a urobia pár fotografií, ktoré môžu doma ukázať známym. Lanovky sú úplne tiché a nenarúšajú tak les ako v prípade, keby sa títo návštevníci roztrúsili po ňom. Každopádne je veľmi zaujímavé vidieť prales z výšky a prezrieť si koruny aj tích najvyšších stromov, obrastenými lianami, orchideami a ďalšími rastlinami, ktoré sa snažia dostať čo najvyššie z tieňa lesa ku slnku.

Cestu dolu sme sa rozhodli dopriať si trochu adrenalínu a necháme sa presvedčiť na tzv. ZIP LINES alebo CANOPY TOURS, čo je spúšťanie sa na oceľových lankách natiahnutých v korunách stromov. Navlečiete sa do horolezeckej sedačky a prsného úväzu, nasadíte si prilbu, rukavice a na upevnených kladkách prelietavate v korunách stromov medzi jednotlivými plošinami, väčšinou v korune stromu. Abslovovali sme 10 jázd (najdlhšia merala 350 m) až sme sa dostali späť k vstupu do pralesa. Tu sme absolvovali prehliadku hadov žijúcich v lesoch Kostariky a výklad o účinkoch jedoch jednotlivých druhov. Spomenuli sme si pri tom na včerajšiu cestu pralesom, keď sme chceli trochu viac adrenalínu. Stretnúť pri tom niektorého z týchto krásavcov, asi by nám tak veselo nebolo. Jed niektorých druhov je veľmi agresívny a aj keď by ste náhodou prežili ich uhryznutie, určite by vám musela byť amputovaná končatina do ktorej by vás had pohrýzol.

Cestou späť sme sa rozhodli dostať nespevnenou cestou od nášho domu (vďaka nášmu 4x4 sa nám to hravo podarilo) na čo najvyšší bod nad parkom Carara. Z tohto miesta sme mali nádherný výhľad na celú oblasť a Pacifik. Od chlapíka, ktorý tu hore žije a má tu vybudovanú nádhernú záhradu sme dostali tip, že pri západe slnka uvidíme nad parkom prelietavať arakangy. Občas sme začuli ich krik a podarilo sa nám nájsť dva jedince v korunách stromov. Obrovskú radosť som mal z pozorovania veľkého tukana (ramphastos swainsonii), ktorého som objavil v korune stromu. Pre mňa sú tukany srdcová záležitosť.

Fotíme západ slnka na morom a vtedy sa skutočne začínajú presúvať páriky a skupinky ár ponad park. Pozorujeme niekoľko preletov. Skutočne nádherné pohľady ! Žiaľ podmienky už vôbec niesú vhodné na fotenie a filmovanie a tak sa snažím zapísať si tento zážitok do hlavy.  

19.02.2010 - Vulkán Poas a Watterfall Gardens

Pri návšteve Kostariky by asi bolo neodpustiteľné nepozrieť sa na niektorý z tunajších vulkánov. Vyberali sme si medzi troma z nich a nakoniec sme rozhodli navštíviť dnes Vulkán Poas severne od San Jose. Tento vulkán je vysoký 2704 m a je stále aktívny. Vrchol sopky má 3 krátery. Hlavný kráter je 300 m hlboký s priemerom 1,6 km a je naplnený tyrkysovo sfarbenou vodou. Kvôli plynom vychádzajúcim z krátera sa turistom odporúča stráviť na jeho okraji maximálne 10 minút.
Žiaľ dnes nám počasie vyslovene neprialo a ako sme pomaly stúpali do hôr tak sa zvyšovala oblačnosť. Výsledkom bolo, že jediné čo sme z krátera vulkánu videli bolo zábradlie na jeho okraji. Ďalej len hmla a oblačnosť. Dúfali sme, že sa oblačnosť pretrhá avšak nestalo sa tak. Okolo krátera vedie cesta cez hmlový prales a tak sme absolvovali v jemnom daždi a hmle veľmi zaujímavú túru. Hmlový dažďový prales je trochu odlišný od dažďového pralesa svojou vysokou vlhkosťou. Kmene stromov sú krásne obrastené machom a lišajníkmi. Samozrejme pri prechode pralesom je nevyhnutné vodeodolné oblečenie. Vysoká teplota aj napriek tomu spôsobí, že ste mokrý ako na povrchu, tak aj pod oblečením. Zelená farba rastlín má krásne sfarbenie. Kvapky vody sa v svetle ligocú na listoch a kvetoch.

Ani po 1,5 hodine sa situácie nezlepšuje. Skôr naopak. Intenzita zrážok sa stupňuje a nakoniec sme sa zhodli, že nemá zmyslel čakať na zázrak a rozhodli sme sa odísť a skúsiť aj napriek dažďu navštíviť v La Paz park Waterfall Gardens.

Aj napriek počasiu bola návšteva tohoto parku úžasná. Práve naopak, zrážky zdôraznili atmosféru hmlového dažďového lesa. Žiaľ celá táto oblasť bola v roku 2009 postihnutá silným zemetrasením a jeho následky sme mali možnosť vidieť po ceste a dokonca v samotnom parku, ktorého časť musela byť uzatvorená.

Sprístupnený trail v parku vás zavedie k dvom zo štyroch vodopádov. Hlavný vodopád Magia Blanca Waterfall nás očaril. Obrovské množstvo vody padá s hukotom z výšky 37 metrov. Pri túre je možné dostať sa až za padajúcu vodu  ktorá potom padá ponad vás.

Watterfall Gardens ponúkajú návštevníkom ešte viac. Expozíciu orchideí, žiab a hadov žijúcich na Kostrike. Motýli pavilón plný poletujúcich motýlov. Expozíciu primátov, ár arakang a tukanov, ktoré boli tak zvyknuté na ľudí, že si prišli na vašu ruku pre pamlsok.

Najkrajším zážitkom dnešného dňa však boli kolibríky, ktoré tu voľne poletovali v rozkvitnutej záhrade. Vrátili sme sa do tejto časti trikrát. Pozorovanie tíchto lietajúcich drobcov je nádherný zážitok. Užili sme si to o to viac, keď sme podvečer dostali od správcov parku umelé kvety naplnené nektárom a kolibríky nalákané jeho vôňou prilietali priamo do našich rúk. Existuje 57 druhov kolibríkov, z toho úžasných 26 druhov sme mali možnosť pozorovať v tomto parku.

20.02.2010 - Národný park Carara

To, že mi nejde na Kostarike mobil som oželel. Žiaľ už 48 hodín nemám pripojenie k internetu a tak si príspevky musím písať v textovom editore a vložiť ich na web niekde v reštaurácii s wifi. Po návrate zo včerajších ciest nás však čakal dom ponorený do „tmy tmúcej“. To už nešla ani elektrina. Našli sme zopár sviečok, otvoril som pivko-dve-tri (kým boli ešte studené). Zostali sme zároveň aj bez vody, pretože dom má vlastné čerpadlo. Po dvoch hodinkách bolo však zase všetko OK (mimo internetu) a my sme si užívali vymoženosti klimatizácie.

Dnes sme si neplánovali žiadnu veľkú cestu. Národný park máme predsa za nosom a tak sme sa zhodli, že ho musíme poriadne prechodiť a pokúsiť sa nájsť naše ary.

Cestou do parku zastavujeme na moste ponad Río Tarcoles. Delta tejto rieky je pozoruhodná lokalita. Na plážach môžeme pozorovať polmetrových krokodílích dorastencov a o kúsok ďalej priamo z mosta cesty naozaj obrovské jedince krokodíla amerického. Najväčším je šesťdesiatročný samec. Podľa dostupných informácii meria 5,2 metra. Pritom mu chýba dvadsať centimetrov chvosta, o ktorý prišiel pri súboji s iným samcom. Jeho dĺžka bola zmeraná pomocou špeciálneho laserového prístroja. Na jednej strane mostu sa kocháme pohľadom na tri krásne kusy. Spod piliérov zazerá proti prúdu ďalších päť urastených hláv. Po presune na druhú stranu zisťujeme, že kúpanie sa v tejto rieke je naozaj len pre odvážnych alebo sebevrahov. Napočítame tu viac ako 20 kusov a ďalšie sa podchvíľou vynárajú z kalnej vody rieky.

Vďaka prechodovým klimatickým podmienkam je prales národného parku Carara kombináciou tropického dažďového a tropického suchého lesa, čo je jav, ktorý neexistuje nikde inde na Zemi. Z tohoto dôvodu tu je možné nájsť niektoré ojedinelé druhy rastlín a zvierat. Napríklad vzácne orchideje a bromélie. Čo sa týka vtákov, šarlátové ary (ara macao).
Z rastlín ma najviac fascinujú obrovské, desiatky metrov vysoké, stromy. Dnešná túra, dlhá iba niekoľko kilometrov, centrálnou časťou parku bola pre nás mimoriadne bohatá na pozorovanie. Myslím, že už si naše oči zvykli pozorovať a hľadať v hustom poraste dôležité detaily. Obrovskú radosť mi urobil objav malinkej čierno-zelenej žabky, tzv. Poison Frog. Tieto žabky existujú v rôznych farebných variantách a od začiatku som dúfal, že ju uvidím aj vo voľnej prírode. Vyžaduje to naozaj kus šťastia pozrieť sa v správny čas na správne miesto.

Pomalou prechádzkou pralesom postupne objavujeme trojicu netopierov ukrytých v tieni obrovského kmeňa stromu, skupinku spiacich opíc vysoko nad nami, leguány a jašterice, pavúky, putovné mravce a ďalších obyvateľov lesa. Opäť sme mali šťastie a pozorovali dvojicu tukanov.
Ary sme občas začuli ale cez hustý porast sa nám ich nepodarilo vidieť a posúdiť odkiaľ vyšiel známy zvuk. Asi najväčší objav našej "výpravy" sa podaril Oline, ktorá objavila vysoko v korune obrovského stromu dutinu s hniezdom arakang. Našťastie jej milá ara dala znamenie aby sa pozrela hore práve v momente, keď prechádzala okolo.

Po pár minútach sa v dutine objavila druhá červená hlava a my sme sa nevedeli vynadívať. Strávili sme ich pozorovaním skoro pol hodinku ale naša prítomnosť ich začala zjavne znepokojovať a opustili hniezdo. Na tento fakt nás neskôr upozornil sprievodca v parku, že je dôležité aby sme sa zdržiavali pod hniezdami čo najkratšie, pretože je práve obdobie ich hniezdenia. Mrzelo nás, že sme si to skôr neuvedomili.

Objavenie prvého hniezda bola náhoda. O druhom hniezde nás informoval sprievodca parku. Cestou ráno sme síce dutinu videli ale ara v nej nebola. Samozrejme sme sa sem ešte raz vrátili a tentokrát sa nám "pani domu" na chvíľku ukázala.
Nacvakal som množstvo obrázkov a kombinoval rôzne časy, clony, citlivosť, menil objektívy len aby som mal istotu, že aspoň nejaký snímok hniezda bude kvalitný. Nevedno totiž, či ešte niekedy budem mať toľko šťastia pozorovať takto arakangy. 

21.02.2010 - Národný park Volcán Irazú

Ako som spomínal v úvode môjho príspevku z 19.02., veľmi by nás mrzelo nevidieť aspoň jeden z kostarických vulkánov. A tak sme sa rozhodli to dnes skúsiť znovu. Budíky nastavujeme na 5:00 a vyrážame na severovýchod k vulkánu Irazú.

Irazú je najvyšší vulkán na Kostarike (3.430 m.). Historicky zároveň patrí k najaktívnejším. Prvá zaznamenaná erupcia bola v roku 1723. Niekoľko devastačných explózii bolo v rokoch 1917 a 1921. Najznámejšou sa stala erupcia 13.marca 1963, keď J.F.Kenedy navštívil Kostariku na summite prezidentov Centrálnej Ameriky.

Irazú znamená v reči indiánov Hromová hora. Hlavný kráter vulkánu má priemer 1.050 m a jeho hĺbka od okraja po hladinu jazera je 300 m. Samotná vnútorná hĺbka krátera je 25 km.

 

 

Za tích pár dní na Kostarike sme postrehli, že počasie je najlepšie skoro ráno. Keďže sme naozaj chceli mať istotu, že tentokrát kráter sopky uvidíme, nenechávame nič na náhodu. Veľa návštevníkov odradí oblačnosť v pohorí avšak vrchol Irazú je so svojou výškou zvyčajne nad touto oblačnosťou. Aj my sme stúpali kľukatými cestami a sledovali oblačnosť. Obávali sme sa, že náš výlet dopadne rovnako ako na vulkáne Poas. Na navigácii zapíname výškový ukazovateľ a sledujeme v akej sa nachádzame výške. Do oblačnosti vchádzame vo výške okolo 2400 mnm a tak dúfame, že o 1000 výškových metrov vyššie, bude situácia oveľa lepšia. Na vrchole nás čaká inverzia a vychutnávame si pohľad do krátera. Plní sa mi ďalší cestovateľský sen !

Cestou späť sme sa rozhodli urobiť si „deň vulkánov“ a ešte raz cestujeme k sopke Poas, ktorá sa nám naposledy skryla. Žiaľ ani tentokrát si tri vrcholové krátre nepozrieme. Oblačnosť pokryla celú oblasť, obraciame auto pred vstupom do parku a cestujeme späť. Kvôli počasiu rušíme aj tretiu časť plánu, pozorovanie nočných erupcií vulkánu Arenal.

22.02.2010 - Národný park Monteverde

 Posledný deň našej cesty sme sa rozhodli navštíviť niektorý z hmlových dažďových pralesov. Chcel som vidieť rozdiel medzi „rainforrestom“ a „cloudy rainforrestom“. Pre návštevu tohoto tipu pralesa sme si vybrali národný park Monteverde v srdci pohoria Cordillera de Tilarán. Aj napriek jeho prijateľnej vzdialenosti, bola cesta k nemu veľmi náročná. Už sprievodcovské publikácie upozorňovali, že približne posledných 30 km cesty, je kamenná cesta vhodná iba pre vozidlá s pohonom kolies 4x4. Príručky neklamali a tak si mužská časť posádky vychutnávala jazdu „alá Paris-Dakar“, zatiaĺ čo ženská časť posádky tŕpla na zadných sedadlách. Hlavné bolo aby túto záťaž vydržalo auto a nedostali sme defekt. Vystúpali sme z pobrežia až do výšky okolo 1400 mnm.

Aby sme v oblasti zorientovali, zastavujeme na turistických informáciach. Dozvedáme sa, že park Monteverde je ojedinelý svojho druho, nakoľko na jednom území parku sú tri druhy lesa. Z južnej strany vďaka vplyvu Pacifiku začína park suchým lesom, na hrebeni pohoria sa nachádza dažďový les a ďalej prechádza do hmlového dažďového lesa. Nechali sme si vybrať dve túry v hmlovej časti parku.

Taktiež sa dozvedáme, že benzínová pumpa v Monteverde je zatvorená. Naše auto si off-road jazdou spapalo až nečakane veľa nafty a nemáme odvahu pustiť sa večer späť so skoro prázdnou nádržou. Dostali sme tip na chlapíka, čo by nám naftu predal a tak hľadáme miestneho „benziňáka“. Aspoň sme mali o zážitok. Kupujeme od neho kanister nafty a pritom zisťujeme, že niesme ani zďaleka ojedinelé vozidlo, ktoré ho hľadá.

Myslím, že môžem za všetkých prehlásiť, že hmlový dažďový les sa nám páčil najviac. Svojou polohou v horách je klíma veľmi príjemná. Vysoká vlhkosť poskytuje výborné podmienky pre obrovské množstvo rastlín. Na každom centimetri sa pokúša nájsť si svoje miesto nejaká rastlinka. Kmene a konáre obrovských stromov sú úplne posiate stovkami ďalších rastlín a machov.

Absolvujeme dvojhodinový okruh parkom po trase s vybudovanými mostami ponad rokliny, tak aby mal návštevník možnosť pozorovať život priamo v korunách stromových velikánov. Až tu naozaj vidíme aké množstvo ďalšieho života skrývajú koruny desiatok metrov vysokých stromov. Najdlhší z ôsmych mostov má 157 metrov.

Čo sa týka vtáctva a ďalších živočíchov, je naozaj ťažké ich v tak zarastenom prostredí pozorovať. Pritom NP Monteverde obývajú okrem 500 druhov motýľov, 400 druhov vtákov a 150 druhov obojživelníkov, až 100 druhov cicavcov. Medzi inými aj jaguáre, pumy, oceloty.

Po skončení okruhu hľadáme cestu autom k východziemu bodu pre ďalšiu túru. Na obed nieje čas  a tak sa cestou zastavujeme v pekárni kúpiť aspoň nejaký sendvič. Blúdenie prašnými, neoznačenými cestami nám zabralo viac ako hodinu. Nakoniec predsa len nájdeme súkromný ranč, kde si môžeme nechať auto a vyraziť na túru pralesom k vodopádu San Luis.

Je 16:15. O 18:00 má byť tma. Cesta k vodopádu a späť 2 x 45 min. To znamená, že ak sa nestratíme, tak sa stihneme do tmy vrátiť a pod vodopádom môžeme stráviť 15 minút. Zdá sa mi to celkom nadoraz ale vyrážame. Prinajhoršom sa o piatej otočíme a pôjdeme späť. Avšak aj posledná akcia našej cesty dopadla úplne perfektne. Keď sme dorazili pod vodopád zostali sme s úžasom stáť. Je to naozaj fascinujúci pohľad na množstvo vody, ktoré z obrovskej výšky v dvoch kaskádach padá pomedzi zeleň pralesa. Pokúšal som sa nájsť v príručkách informácie o tomto vodopáde, ale nikde sa o ňom nepísalo. Aj vďaka tomu bola táto túra jedna z najkrajších. Už len nájsť cestu k tomuto výtvoru prírody dá pekne zabrať. Nedostanú sa sem žiadne autobusi s turistami a tak sme aj my stretli len dvoch ľudí.

Za tmy vyrážame po miestnych cestách a blúdime kým sa nám podarí dostať na tú správnu. Cestou nám pred autom preskakujú obrovské žaby. Snažíme sa ísť opatrne pretože na obed sme zistili, že nám nebrzdí pravé zadné koleso. Pri nejakom probléme a výške v akej sa nachádzame by to mohlo mať fatálne následky. Po príjazde na asfaltovú cestu si všetci vydýchneme. Ale len na čas. Začalo sa blískať a za pár minút sa dostávame do poriadnej búrky. Spomaľujem na 30 km za hodinu a stierače nestíhajú. Na cestu sa triafam len podľa červených odraziek. Ďalší zážitok. Kostarika nám ich ponúka každým okamihom. Už len pozorovanie života miestnych obyvateľov vás nenechá ľahostajnými a núti vás k premýšľaniu. Búrka odišla tak rýchlo ako aj prišla. Dorážame do nášho domu. Zajtra nás čaká cesta na letisko a odlet do Miami. Snáď sa nám podarí cestou kúpiť aspoň nejaký suvenír. Úplne sme na ne zabudli.

Robo